Za čím všetci ideme? Po čom všetci túžime?

Chceme byť šťastní –toto je naša primárna a najsilnejšia potreba. Chceme sa cítiť komfortne, príjemne, bezstarostne. Dá sa to vôbec? Ako dôjsť do bodu, kedy si povieme, že sme SKUTOČNE šťastní?

Mnohí z nás si myslia, že šťastie tkvie v materiálnom bohatstve. A tak len hromadia a hromadia, vo vnútri seba však vysychajú.

Pravdou je, že šťastie je v toľkých drobných momentoch a v toľkých dôležitých situáciách, že si to ani nestíhame uvedomovať. Žijeme rýchlo, všade sa ponáhľame, všetkého chceme veľa a čo najrýchlejšie. Vážne si myslíte, že takto si uvedomíte ten pocit šťastia? Ak by ste boli celý deň zavretí v čiernej izbe bez svetla či tepla a zrazu by niekto odhrnul záves a na vás by dopadol lúč slnka, veľmi by ste sa mu potešili, nastavili by ste mu tvár a iste by ste sa i pousmiali. V tej chvíli by ste si totiž uvedomili, aký výnimočný je jeden lúč slnka. A čo nádherné veci ako: úprimné objatie dcéry či syna, rozkvitnuté kvety na lúke, ticho uprostred lesa, bozk od milovanej osoby...a to je len zlomok. Život je plný šťastia, plný nádherných chvíľ, plný drobností, vďaka ktorým môžeme pookrieť.

Nechoďme slepí, počúvajme srdcom, vnímajme a oživujme svoje vnútro. Šťastie je totiž naše vnímanie. My musíme uschopniť sami seba na to, aby sme toto všetko videli a dokázali sa z toho tešiť. Nech sa z nás nestanú roboty, ktoré dokonale ovládajú svoju prácu, splnia očakávania a to je všetko. Sme živé bytosti, schopné tešiť sa – nie je toto dostatočný dôvod byť šťastný? Aj keď sa vám dnes nechce zasmiať, zajtra to napravte, privoňajte ku kvetu, započúvajte sa do obľúbenej pesničky, skúste začať vnímať každodennosť ako vec, ktorú sme ešte nemali.

Záleží na nás. Kto chce byť šťastný, naučí sa to a šťastný bude. Kto sa však upína iba na pocit, akí sme strašne nešťastní, takým aj ostane.